Rysovanie exkrementu. (zážitky tatranské, 2014)

Intro

Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa… Podcenil som to. Najskôr prípravu, potom faktor času… To prvé znamená, že v tomto roku som toho príliš veľa nepoliezol a mal som už na domácej skalke problém s cestami v ktorých som roky neodsadol a liezol som ich takpovediac naslepo a s prstom v zadku. A tento rok, prásk, prásk a už sa lietalo… A to druhé znamená, že som sa k tomuto písaniu dokopal až príliš neskoro a nezohľadnil fakt, že už mám svoje roky, hlava už neslúži tak skvele ako za mlada a kopec z toho čo sme zažili si už nemusím pamätať. Útechou mi je iba fakt, že to naozaj podstatné sa zabudnúť nedá a aspon celé toto spomínanie nebude také dlhé a únavné. Nuž, tak prejdem rovno k veci, aby ste pri čítaní tohto dlhého úvodu všetci od nudy nepospali…

Deň číslo 1. (pondelok, 4. august 2014)

Je pondelok ráno a všetko klape… Milan s Maťom ma naložia a frčíme po Dejva na stanicu. Potom trochu daždivá cesta do Ružomberka, kde sa k nám pridáva Jožo, nevyhnutné dopĺňanie zásob tabaku, papierikov, cibule a frnk do Batizoviec. Prekladáme veci do mikrobusu Milanovho kamoša, ktorý nás má luxusne vyviezť až na Popradské, prekladáme domácu teplým pivom, prekladáme nohu cez nohu v priestrannom autíčku a vezieme sa. Keď chlap vybavoval povolenie pre auto, pýtali sa ho, že odkiaľ zohnal takých horolezcov čo ich na Popradské treba vyviezť a nevedia si to vyšľapať… Nuž, keď má človek šťastie, nájde aj na asfaltke dubák… A tak sa teda (ako už bolo neraz povedané) vezieme. Najskôr sa ide na Štrbské, kde nachádzame a pribaľujeme Ďuriho a potom cestičkou pomedzi uskakujúcich turistov všetkých vekových kategórií až hore pred chatu pri Popradskom plese. Medzičas máme vďaka autu skvelý, síl plné svaly a tak zdrapíme batohy a utekáme sa posadiť na voľné lavičky a v zápätí postaviť do radu na pivo. Keď som taký plný síl zdrapil svojho Tatrana 80, urobilo to “puk!” a prepadol ma pocit, že ten následný výšľap k Viktorovi až taká pohoda nebude. Na jednom ramennom popruhu prdla pracka a ostal len tak voľne visieť. Našťastie, McGyver ukrytý vo mne sa práve prebudil a objavil tajné zákutia treksporťáckeho produktu, ktoré mi pomohli zostrojiť z toho za 3 minúty o5 funkčný batoh. Tak som po chvíli mohol už znova spokojne šúľať cigu a popíjať pivo. A ďalšie, ďalšie a ešte ďalšie a … Potom už neviem presne, ale možno bolo ešte ďalšie a pri tom poslednom sme prečkali aj nepríjemnú miniperiódu pekného počasia a začala búrka. Mne, Jožovi a Ďurimu sa zdalo, že čas už dosť pokročil a treba vyraziť hore na Viktorovu chatu. Milan, Maťo a Dejvo mali zas pocit, že po toľkých pivách by sa patrilo aj niečo zjesť a zaliezli do Popradskoplesnivej chaty do jedálne.

Postávame pod stromami neďaleko búdky s vynáškami pre dobrovoľníkov smer Rysy. Celkom slušne prší, dokonca by sa to občas dalo nazvať lejak. Zaliezame pod membrány, naťahujeme na to ešte pršiplášte a čakáme čo bude… Asi po 15 minútach sa intenzita kvapiek trošku zníži a ja vidím, že Ďuriho akosi nevidím… (Až na chate som zistil, že si iba odskočil s močom niekam za stromy.) Vyrážam teda na chodník v nádeji, že ho čoskoro zas uvidím a dobehnem a spolu sa nám bude šľapať veselšie. Jožo má natrénované, ten nás oboch dobehne kedy bude chcieť… A tak šľapem a šľapem, Ďuri stále v nedohľadne, dážď už iba mierny, kopec tiež mierny, ale batoh ťažký ako slon… Vyšľapem na Wachterku, Ďuriho nikde v diaľke nevidno. Možno to bude tou hmlou, pomyslím si… Idem ďalej, míňam plesá, preskackám po reťaziach a kúsok nad nimi ma dobieha Milan. Pýtam sa ho ako sú na tom ostatní a dozvedám sa, že kúsok za ním ide Maťo a potom na konci Dejvo a Jožo s Ďurim a s vynáškou… Ahááá… Takže ak chcem uvidieť toho Ďuriho pred sebou, budem musieť nejakú tú hoďku počkať… Ale v daždi to nie je dobrý nápad, počkáme ich radšej v teple a suchu. Ešte pár zákrut a nová Rysochata je pred nami. Zaliezame dnu, dávame čaj, vyzliekame mokré a prepotené veci. Po chvíli prichádza Maťo a keď sme už nejaký čas v suchu a zohriati, prídu aj ostatní a ideme hore nafasovať postele. Jožo vyvliekol hore nejakú železnú opachu, čo vyzerala ako rám na obraz 2 x 1,5 metra a Ďuri si k batohu pridal nejakých 20 či 30 kg peletiek. Klobúk dole chlapci, ja som mal čo robiť sám so sebou… Po vybalení sa chvíľu moceme po jedálni, chvíľu po vonku, chvíľu na WCku a nakoniec skončíme znova v jedálni a hráme karty likvidujeme prvú fľašu tekutého mádža a kujeme plány na zajtra. Počko sa totiž tvári nebezpečne, čo inak znamená, že sa asi bude dať liezť…

Deň číslo 2. (utorok, 5. august 2014)

Ráno vyzerá fajn, nástupové procedúry sú však nejaké nedoladené a tak sa po jedálni a okolo chaty moceme ako prd v gatiach. Kým sa nám podarí s Dejvom vyraziť, tak slnko je už poriadne vysoko. Nástup pod Volovku pretkaný nejakými dymovými pauzami sa podaril a my stojíme pod stenou, bohovia stoja pri nás a oblaky stoja ďaleko v doline. Deľba práce je nasledovná: Milan s Maťom = Stanislawski, Jožo a Ďuri = Štáflová a ja s Dejvom = najskôr pauza, ciga a potom, keď sa chalani posunú vyššie, polezieme za nimi Stanislawského cestou. Celkom fajn plán, žiadne stresy, treba sa rozliezť v niečom ľahšom. Cesta je to pekná, počko sa drží, rysuje sa pred nami nádherný tatranský deň. Chalani hore upaľujú celkom svižne, takže sme si ani veľmi nevydýchli a musíme za nimi. Prvú dĺžku ťahá Dejvo. Vidno, že je to pohoda, tak ani dlho nerozmýšľa a po pár minútach cvaká štand. Potom ho vpredu vymením a na druhom štande sa už tvári, že si celkom zaliezol.

Napravo od nás počujeme nejaký šramot, buchot, nepríjemné zvuky… Vysielačkou zisťujeme čo sa deje, lebo niekde v tých miestach by mal byť Jožo s Ďurim… Jožo vraví, že všetko je OK. Ďuri síce vyletel sponad štandu, vyzipsol nejakeho čoka a skončil pár metrov pod Jožom, ale erárny štand nevyrvalo a Ďuri vraj nemá okrem pár modrín a škrabancov žiadne “lezenie ohrozujúce” poranenia a našťastie ani stavy. Idem teda potiahnuť tretiu a potom štvrtú dĺžku. Tú štvrtú považujem za najkrajšiu, ale Dejvo sa na jej ťahanie v zmenených podmienkach (trošku spŕchlo) veľmi necíti, tak si to dá iba na druhom konci. Maťo s Milanom to medzitým dorazili a zlaňujú. 3. dĺžky nad zemou si Milan nedobrovoľne vyskúša aký je to pocit keď sa hrubé črevo rozhodne, že: “Zlaňovanie ma nebaví, seriem na to!” Mal šťastie, že sa to stalo práve v miestach blízko južného piliera, kde sa našli aj vodorovnejšie a trochu schované zákutia, ale kým jedno také vhodné našiel, na indikátore tlaku v čreve už blikala červená kontrolka a zvierač konečníka vraj držal z posledných síl. A tak sa mu podarilo zanechať v tatrách stopu. Našťastie iba na mieste, ktoré si vybral on a nie pohnuté okolonosti…

Hore v 4. štande nám už neprší, ale vyššie nejdeme, lebo tam je to už len taká položená kopa šutrov a nejaké vzdialené hromy nás presviedčajú, aby sme sa tam príliš dlho nesrali a zmizli dole, lebo inak si s nami zahrajú naháňačku, schovku a možno ešte aj opekačka bude… Keď sme sa všetci stretli na rampe pod stenou, hodín ešte nebolo veľa a tak sa Jožo začal klasicky ošívať, začal jesť a robiť všetko možné okrem balenia a prípravy na odchod. Milan toto počínanie vyhodnotil správne a spýtal sa, či ešte niečo dáme… Ďuri nebol až tak OK ako sme si mysleli po vysielačkovaní bezprostredne po páde… Mal načatý členok a bol kus otlčený a aj mierne psychicky deprimovaný. On ani Dejvo a Maťo už o ďalšej ceste v tento deň neuvažovali. Ja som na tom bol zatiaľ nejak nerozhodne, lebo hoci sa mi liezlo dobre a času na ďalšiu cestu bolo ešte dosť, občasné mrholenie a vzdialené hromy mi moc nadšenia nepridávali… A tak sme dali obed, zamávali Ďurimu s Dejvom a Maťom a čakali čo bude… Keď sa ani po druhej cige neukázalo slniečko a my sme už mali vymyslené, že Eštók – Janiga, Jožo zavelil do útoku… Vraj do toho nastúpime a podľa počasia to buď dáme, alebo zlaníme. Zdal sa to byť dobrý nápad a tak sme sa naviazali a začali hľadať nástup… Jožo išiel prvý a my s Milanom za ním, každý na jednom prameni. Prvá dĺžka bola asi trošku prvovýstup, ale kdesi hore už Jožo našiel štand z tej správnej línie a odvtedy sa už neblúdilo.

Cesta bola od začiatku nádherná, vyrovnaná, primerane do kopca, primerane ťažká (pre nás s Milanom, Jožo sa v tom príliš nepotil) a tak som začal mať obavy aké to bude hore v kľúčových flekoch, keď tu dole, kde to má byť ešte pohoda, s tým máme čo robiť. Dĺžky pomaly púšťali a čím sme boli vyššie, tým sa nám to viac páčilo. Po ďalšej štandovej pauze sa Jožo vybral do tej kľúčovej. Odspodu veľmi príjemne nevyzerala. Najskôr nastúpal pár zvislými škárami pod také previsoidné čudo s pár skobami a popod to traverzol cez spoďáky doprava na taký zúbok, kde sa postavil, oddýchol a vymýšľal čo ďalej. A vymýšľal dosť dlho, takže sme si s Milanom boli istí, že si siahneme na dno síl, keď ho budeme nasledovať.

Jožo tam nad tým zúbkom riadne maturoval a zo 3x sa vracal a hľadal nové a nové riešenia. Odrbať to pravou stranou po hrane (tam sme včera videli dvoch čechov) nechcel, lebo to číslo (6+) mu stále vŕtalo v hlave a bol si istý, že to musí ísť aj priamo. Nakoniec to dal, zmizol nám z očí a po chvíli sa z vysielačky ozvalo: “Chalani, mám štand, môžete ísť, užijete si to!” A tak som vyštartoval a pár metrov za mnou aj Milan. Prvé metre fajn, potom trošku menej fajn, ale dalo sa. Spoďáky držali, nohy tiež, zrazu stojím na zube pod mierne previsnutým zlomom a nado mnou ide lano cez jemne položenú platňu, kde nevidím nič. Iba dáka škára s 2 skobami, ktorá je však príliš vľavo a nedosiahnem na ňu ani keby som sa roztrhal. Skúšam pohľadať nejaké chyty… Nedarí sa. Možno s lupou by som uspel, ale prstom by to asi nestačilo. Tvrdnem tam už dosť dlho a nápad sa nedostavil… Milan za mnou nervózne prešľapuje a tak ho posielam o 2 metre nižšie, kde sa snáď bude vedieť postaviť, oddýchnuť a počkať kým sa z toho vysomárim. Začínam sa somáriť cez tie mikrolišty a keď dostanem nohy nad hranu platne, je mi jasné, že budem lietať. Ešte biedny pokus dostať sa vľavo k škárke, ale bez nôh to nevydá a zletím dole pod hranu, visím a zo škáry nado mnou mi expreska posmešne šepká: “Chyť sa ma, keď na to nemáš… alebo chceš radšej zlaniť až dole?”.

Kapitulujem, cvakám tam dlhý prusík a s jeho pomocou sa suniem hore do miest kam ma moje nohy, ruky a hlava bez technických pomôcok dopraviť nedokázali. Z toho miesta to ešte stále nejde v pohode, ale bojujem a po pár veľmi neistých krokoch chytám škáru vľavo a stúpam k Jožovi. Milan postupoval podobne ako ja, ale hádzať držky sa mu nežiadalo a tak sa s tým až toľko nesral. Vyžmýkaní z poslednej kvapky síl sa cvakáme do štandu a Jožovi trasieme rukou. Je to démon, je to drak… Dole ostal prusík s expresom, Milan ho z polohy nad hranou nedočiahol vycvaknúť a tak Jožo plný endorfínov neváha a zbiera po nás A-čkové haraburdy. O chvíľku je nazad v štande, doráža poslednú dĺžku a ocitáme sa pár metrov nad vklíneným balvanom pod ktorým má tretí štand Puškášov komín. Tadiaľ zlaníme…

Zmotávame motúzy, uzlíme uzlíky, Milan sa cvaká do osmy, hádže motúz do komína a zlaňuje… Zatiaľ všetko OK, prvé “Dopiče!” sa ozve až po 15 metroch. Milan stojí na dne komína a bezradne si prehadzuje v rukách obrovský dvojfarebný uzol. Vyzeralo to ako keby sa niekto pokúšal z nášho motúza urobiť makký vklínenec do polmetrovej špáry. Frekvencia sprostých slov sa zvyšuje, čas uteká, uzol sa nezmenšuje. Asi po 15 minútach vidno prvé záblesky optimizmu. Lano je zamotané ako dejová línia Lynchových filmov, rozuzlenie stále neprichádza. Opatrne sa rozhliadam, kde by sa tu dalo bivakovať. A nakoniec z ničoho nič Milan o5 klesá a po pár minútach sa spúšťam dole komínom aj ja. Liezol som túto cestu pred viac ako 10 rokmi a tak som zvedavý ako to tam vyzerá a či sa to zhoduje s tým čo si pamätám… Nezhoduje. Kurva! O dosť ťažšie mi to pripadá ako vtedy dávno za mlada… Sem by ma teraz nikto nedostal. Chvála bohu, že sme si včera vybrali Stanislawského a nie toto… Bŕŕŕ!!! Rýchlo dole.

Postupne sme všetci doklesali až na zem, balíme veci, šľapeme nazad na chatu. Bolo by fajn byť do tmy na chodníku… A tak sa prdkáme trávami, šutrami a sutinou a tá kľúčová dĺžka Eštókovsko-Janigovskej parády stále vŕta v hlave… Že som na tom lezecky biedne mi je jasné, ale aj tak… 6+??? Skôr 7+… a to nie pre ten kľúčový flek, ale skôr pre tú platničku nad ním… Toto budem ešte dlho prežúvať, kým to preglgnem… Nejako sa došuchceme na chatu, prebalíme, nažerieme a vybalíme karty, ďalšiu fľašu nepovoleného dopingu a možno dokonca aj gitaru. Tým si nie som istý. Možno si dokonca nespomínam ani na klavírne variácie jednej diovky z kuchyne, na ktoré by som si spomenúť mal, lebo boli nezabudnuteľné… Určite si ale spomínam, že sme dostali s Jožom a Milanom po tatranskom čaji za tú dnešnú cestičku. Chalani, čo to liezli včera nám kúpili… A potom tuším aj niečo my im… A tak… Veď to poznáte…

Deň číslo 3. (streda, 6. august 2014)

Streda začala zachmúrene, predpoveď zlá, pohľad von zlý, Ďuriho octanom namazaný členok zlý, Maťovo a Milanovo hrubé črevo zlé… Striedajú sa na WCku a chodník poznajú asi už aj naslepo. Začali ho intenzívne prešľapávať už niekedy v noci a za túto neplánovanú, ale o to intenzívnejšiu turistiku vraj vďačia skvelému úvodnému pokrmu z Popradskoplesovej jedálne. Neviem, či to bol szegedín, alebo maďarský guláš, ale som rád, že som namiesto neho mal iba o pár kvapiek za krkom viac počas výšlapu na chatu, kým oni dole jedli. Chalani skrátka dali rest day a ja som mal v pláne zbehnúť dole na Popradské a počkať Bruško a Fyzika a ak bude treba, pomôcť im s vecami (ktoré by sami nevládali zjesť). Vonku to zatiaľ drží. Mraky sa príjemne netvária, ale dážď ešte nezačal. Vyliezam z chaty s malým batôžkom s pár horalkami, vodou, pršiplášťom a čelovkou. Do tmy sa snáď vrátime… B&F by mali byť dole niekedy po obede, ale pánboh vie kam ich osud zaveje a kedy sa vyšším mocnostiam podarí nasmerovať ich kroky tam, kam by podľa plánov mali mieriť… Pred chatou som zbadal poloprázdnu nosičskú krosňu.

Chalan z kuchyne sa nás tuším vcera pýtal či sa nám nechce zbehnúť dole s odpadkami. Vtedy sa mi teda určite nechcelo… Dnes sa napodiv chce. Času mám dosť, na hrbe skoro nič, beriem teda jednu a zisťujem, že je to fakt ľahké a dokonca to skvele sedí na chrbte. Spýtal som sa toho chalana kam to mám dole zložiť a vyrazil som. Niekde pod reťazami začalo pršať. Okoloidúci český turista mi pomohol hodiť navrch môj ružový zúbožený pršiplášť, podal mi z bedničky fľašu vody a bol neuveriteľne ukecaný a zvedavý na všetky podrobnosti z nosičského života… Darmo som mu vysvetloval, že nie som nosič, iba túto prázdnu rárohu nesiem dole, aby som tú jednu cestu nemeral úplne zbytočne. Dáko som mu teda ubzikol a potom som už mokol osamote. Pršať prestalo keď som dorazil na Popradské. Zbavil som sa krosne, pohľadal miesto na sedenie a sušenie, zistil cez telefón že mám ešte fúru času (asi 2 hodiny, ale to môže byť v prípade, že čakáte konkrétne na tieto dve osôbky úplne zbytočná a zavádzajúca informácia) a potom som ešte zistil, že som si hore zabudol peňaženku. Takže pivko bude až keď dorazí moja žienka s Fyzikom…

Čas pokročil a tak obúvam nie moc presušené ponožky a vibramy a idem vykúkať, či už idú. Uvidím ich asi tak po druhej cige a nadšene sa vítame a rozprávame aká bola cesta, čo sme tu za tie dva dni zažili, aká bude cesta hore, čo nesú, čo nenesú, čo mám zjesť, čo vypiť, čo zatiaľ nevypiť a hlavne – čo si naložiť na chrbát. Po nejakej hodine vyrážame. Cesta ubieha pohodovo, stíhame sa aj vyfotiť na lavičke, pri potoku, pod reťazami, bez reťazí a stihli sme aj mierne zmoknúť. Pred zotmením sme však v cieli a vítajú nás restovaní (mali rest day, nie?) chalani a uvítacia fľaša nejakého koncentrovaného zohrievadla. Vybalíme, dáme sušiť a vrhneme sa na večeru a potom karty. Nasledujúci deň by malo byť pekne. Teda možno nie celkom pekne, ale dosť pekne na to aby sme niekam nastúpili a stihli aj dačo poliezť kým zmokneme… Dobrú noc!

Deň číslo 4. (štvrtok, 7. august 2014)

Rozvidnelo sa a pípajú nejaké budíky. Vonku je jasno a zima, ale zima prejde, jasno snáď vydrží a tak sa pomaly obzerám kto je už hore a koho ešte treba nejako šetrne zobudiť… Nenápadne drgám do Bruška a naznačujem, že akože: “Dobré ránko, ako si sa vybúvala?” …a padaj už z tej postele a makaj, dávno si mala byť zbalená a najedená a mali sme byť už niekde kúsok od južnej steny Volovky… Ale nie… Toto by mi určite len tak neprešlo… A tak sa moceme po chate a okolí, naberáme vodu, miešame šumáky, po troške balíme, po troške rozliepame oči, mávame Jožovi s Milanom, ktorí už vyrážajú. Milan je nejaký zdutý, lebo sa mu nepodarilo zobudiť Maťa a vyraziť s ním pod Volovku do Moribunda. Nakoniec sa dohodol s Jožom, že do toho pôjdu spolu a Ďuri ostal na chate s plánmi na Vysokú a Ťažký štít. My máme čas a tak ešte raňajkujeme, potom mávame Ďurimu, Maťovi a Fyzikovi, ktorí už tiež vyrážajú a nakoniec ideme ešte poprezerať celú chatu, či sme náhodou niečo nezabudli, potom na WCko, potom sa odfotiť pred štartom, potom … už neviem… skrátka ešte dve-tri životne dôležité procedúrky a nakoniec batôžtek šup na hrb a vyrážame aj my.

Čo sme si včera pracne vyšľapali, to si dnes zasa zošľapeme nadol a potom pokračujeme chodníčkom popod Žabiu vežu smerom na Volovku. Občas sa telefonuje, občas sa dymí a nakoniec sa v celkom dobrom medzičase ocitáme pod stenou. Milan s Jožom sú práve v druhom štande cesty Moribundus. Milan mlčí, lebo mu to dnes akosi nelezie a asi je ešte nasratý na Maťa. Ani nám poriadne neodzdraví. Jožo mlčí, lebo práve lezie a je v kľúčových metroch celej cesty. My ich pár minút očumujeme, fotíme, a keď Jožo zmizne v platni nad previsom a už sa tam nič dramatické nedeje, ideme sa pochystať na našu dnešnú cestu. Bruškovu prvú tatranskú, čiže niečo ľahšie na rozlez pred plánovaným Žabím koňom (III.). Čiže Štáflová (V-). Taktika je podobná ako predvčerom v trojke – ja ťahám a Bruško a Dejvo idú takmer paralelne každý na jednom prameni lana za mnou.

Pekné počasie sa minulo ešte keď sme sa dostali na úroveň Vyšného žabieho plesa a tak tu teraz máme zamračené a občasné potrhané hmly. Vyliezam k prvému štandu a som zvedavý ako to pôjde mojim dvom parťákom. Bruško začína, Dejvo ju nasleduje, lano celkom svižne prúdi cez kýbel a onedlho už vidím kúsok pod sebou prvú vysmiatu tvár a po chvíľke aj druhú. Precvakáme istiace prkotinky, expresy a vyrážam do miest, kde predvčerom poletoval Ďuri. Výlez nad štand si preto poriadne premyslím a idem na istotu. Ďalej je to však už takmer choďák a druhý štand je hneď za rohom. Strašne krátka dĺžka. Potom ešte jedna traverzom pomedzi previsy na začiatok položenej veľkej platne a štvrtá končí až niekde na južnom pilieri, odkiaľ pred chvíľou zlaňoval Milan s Jožom.

Keď tam všetci traja dolezieme a dávame pauzičku, na južnom pilieri sa znova objavia Jožo s Milanom. Asi im bola jedna cesta málo… Onedlho sa tak na štande a jeho blízkom okolí tlačíme všetci piati. Podáva sa voda, ionťáky, rozbaľujú sa horalky, tyčinky, čokolády, šuľajú sa cigy a popri tom sa debatuje… O hovne… Teda konkrétne o tom Milanovom z predvčerajška… Riešime všetky možnosti od tej, že v Tatrách po sebe zanechal nezmazateľnú stopu až po tú, že sa mu lezenie už zunovalo a serie na celé Tatry… Pravda je však tradične niekde uprostred… Presnejšie uprostred malej trávnatej plôšky medzi kameňmi prikrytá papierovou vreckovkou… Kto neverí, nech tam beží! Ale pozor! Šmýka sa… A blbo sa to potom čistí z podrážky.

Keď sme sa dosýta vykecali, Jožo a Milan zlanili dole a Bruško navrhlo, že pokračujeme hore. Čas netlačil, počko ešte ušlo, vybehol som teda hore členitým položeným kameňovým poľom o dĺžku vyššie. A keď som spáchal štand, zahrmelo. Ej, nedobre! Pozerám dole na nich, oni pozerajú hore na mňa, chvíľu rozmýšlam, potom mi dôjde, že dole to ešte máme minimálne 2 dĺžky zlaňovania v trojici a rozhodujem sa pre návrat a ústup pod stenu. Rýchly zlaňák na miesto nedávneho pikniku sprevádzali ešte dáke vzdialené hromy a iba ma ubezpečili, že rozhodnutie ísť dole bolo správne. Na štande čo najrýchlejšie premotáme motúz, poprecvakávame sa, pripravíme na zlaňák a hádžem lano a idem ho dole rozmotávat a znova zhadzovať a znova rozmotávať až sa dorozmotávam na spodok platne a odtiaľ si to cez Moribundovský previs namierim rovno do 2. štandu Štáflovky. So 60tkou to úplne nevydá, ale uzol na konci mám a mám aj zopár dlhých slučiek a tak vyrábam slučkový fix z lana do štandu a potom vysielačkujem hore, že lano voľné, môže ísť Bruško. Dejvo ju mal skontrolovať, poslať dole a zlaniť posledný… Taký bol plán. Lenže…

Stojím v štande pod prevismi, čakám na Bruško, Bruško nejde… Skúšam vysielačkou zistiť čo je vo veci, vysielačka nejde… Pod stenou je Milan s Jožom a majú funkčné vysielačky na tom istom kanáli naladené, tak kričím na nich, nech zistia čo sa deje. Nedeje sa nič. Bruško kleslo o nejakých pár metrov, zaseklo sa v platni a ďalej to vraj nejde… Dejvo je od nej ďaleko a pomôcť nevie. Aby toho nebolo málo, začína pršať. A nie málo… Bratia česi by povedali, že máme “zadeláno na průser”. Vôbec si neviem predstaviť s čím môže mať Bruško pri zlaňovaní problém, keď to najskôr išlo a teraz nejde… Vyliezam pod previštek nadomnou, je to jediné miesto kde ešte netečie voda… Závoje dážďa mi mávajú pred xichtom a prskajú po polici pod nohami. Jožo sa zdola na to už asi nemohol pozerať a vyrazil po pilieri zachrániť čo sa dá. Ja zatiaľ zisťujem, že previs nado mnou už namokol a vodopád, ktorý som mal nedávno tesne pred tvárou sa mi teraz leje rovno za krk. Zabohujem a zoskočim nazad na rampu do štandu. Tu síce tiež prší, ale menej.

Jožo v tom daždi neskutočne rýchlo vysóloval k Dejvovi a Bruško sa medzitým nejakým zázrakom vyposúvalo nazad na štand. Pár minút tam niečo robia a lano nado mnou sa začína zasa hýbať a kývať a triasť a po chvíli vidím zmoknuté Bruško pristávať na štande… Vraví, že ona s tou DMM srdiečkovou osmou skrátka dole zísť nedokáže… Pozerám na ne, vyzerajú normálne… Aj Bruško aj osma. Dávam jej kýbel, beriem osmu, cvakám sa a ideme dole… Jožo za mnou ešte kričí, nech motúzy necháme, že po nás ešte zlania dvaja česi… Tí, čo nás predvčerom pochválili tatranskými čajmi. Žiadny zádrhel sa už nekoná, v pohode zlaníme. Milan smutne pozerá na svoje namoknuté laná a počíta cestujúcich… Blxa, Bruško, Dejvo, Jožo… Už to chce stiahnuť, ale hovorím mu o čechoch a tak prevráti oči a nechá motúzy ďalej moknúť. Po nejakej polhodke sa všetci ocitáme dole, prezutí, prezlečení, prepchatí adrenalínom… Prestáva pršať…

Pobalíme, zamávame Volovke a zostupujeme chodníkom popri Vyšnom žabom plese dolu k turistickej dialnici. Na chate už veselo debatujú Maťo, Fyzik a Ďuri a opisujú svoje zážitky z Vysokej, ktorú dnes absolvovali. Fyzik si to nevie vynachváliť a túru si vo svojej osobnej tatranskej hitparáde zaraďuje na prvé miesto. My pridávame nejaké kecy o dnešnom Bruškovom tatranskom krste a zlaňáku v daždi, neskôr príde na rad aj gitara a karty a nejký ten tekutý zohrievač a šúľané cigy. A samozrejme večera. Za odmenu. Si zaslúžime, veď sme prežili… 🙂

Deň číslo 5. (piatok, 8. august 2014)

Príliš veselo to vonku dnes nevyzerá… Od rána oblaky. Aspoň že neprší… Chalani dumajú čo s načatým dňom a plánujú túru smerom na Kôpky po hrebeni… Konkrétne Milan, Maťo, Ďuri a Jožo. My s Fyzikom a Bruškom máme v pláne rest day, vymotkať sa v kľudnom tempe na Rysy, povegetiť tam, niečo zjesť, niečo vypiť a domotať sa nazad do chaty. Raňajky sa dáko pretiahli a je skoro 10. Chalani sú už kdesi na nástupe a z okna jedálne ich máme ako na dlani a tak sa nikam neponáhľame a sledujeme ako im to ide. Trošku sa mocú pod stenou, potom súčasne nastúpia. Milan s Maťom sú o málo rýchlejší a štandujú na hrebeni a čakajú na Ďuriho a Joža. Keď sa hore stretnú všetci, začína pršať a tak robia zlaňák a klesajú znova pod stenu…

My medzitým dojeme, zbalíme a vyprevádzaní Jirousovými úškrnmi a komentármi typu: „A nezaprší a nezaprší“ si ideme vykoledovať, že teda zaprší… Chytilo nás to asi 80m nad chatou a tak ten mokrý zlaňák lezeniachtivej štvorky na hrebeni sledujeme už znova z tepla jedálne… Asi po hodine sú kamoši z mokrej štvrte znova v chate, vešajú mokrý vercajch a sadajú k nám, k obedu a k partičke chuja, ktorá nám dnes príde celkom na mieste… Vyhrávajú všetci zúčastnení, je jedno kto prvý dosiahne magických 100 bodov, chujový pocit máme aj bez nich… Nakoniec sa však všetko zvrtne a keď už asi hodinu vonku nespadne ani kvapka, dávame druhý pokus.

Sedieť v chate sa nechce nikomu a najskôr štartujeme s Bruškom a Fyzikom, potom chatu opúšťa Milan a Jožo smerom na Kôpky a nakoniec sa na Rysy vyberie aj Maťo, Dejvo a Ďuri a pridáva sa k nim aj Viktorov pes Roy. Kúsok nad sedlom Váha sa oblačnosť trhá a zažívame čo sme ešte nezažili a vidíme čo sme ešte nevideli… Smerom do ťažkej doliny sa nám ukáže vidmo. Fotíme to, zírame na to, tešíme sa a pokračujeme na ľudoprázdne Rysy. Okrem nás sú tam iba dvaja turisti zo Španielska a slnko a zopár miestnych vrabcov. Paráda. Mraky rýchlo miznú a nám sa pred očami ukazujú Tatry v celej svojej kráse zaliate lúčmi nenápadne zaliezajúceho slnka. DJ Bruško nám hroziace ticho zruší telefónom a tak miesto prdenia kamzíkov a zavíjania vetra počúvame Karola Duchoňa a “V dolinách”. Potom zbehneme na chatu a popri večeri kujeme plány na posledný lezecký deň. V pláne je Žabák, ale klasicky to už poznáme, tak chalani vydumajú, že pôjdeme nazad na Rysy a odtiaľ hrebeňom… Aspoň trocha vzrúša bude, lebo tam to ešte nepoznáme. Potom už iba klasický dojazd, fľaša, pivo, gitara a presun do Mileneckej izby, kde sa nám zázračne uvoľnilo asi 4-5 dosť širokých postelí, takže sa komfortne vyspíme.

Deň číslo 6. (sobota, 9. august 2014)

Ráno sa podozrivo rýchlo vymotkáme z postelí, najeme sa, zbalíme a dupoceme chodníkom pomedzi kamzíky na slnkom zaliaty vrchol Rysov. Dejvo zavelil na ústup, zbalil to o deň skôr a tak odchádza dole. Fyzik sa hral na turistu, išiel sa prejsť niekam na Hincáky a tak sme zostali šiesti. Na Rysoch sme sa navliekli do vercajchu a postupne sme začali klesať smerom k Žabákovi. Prvé metre boli chôdza, neskôr pribudla z poľskej strany aj dáka expozícia a keď sme dorazili k prvému miestu, ktoré bolo treba zlaniť, Bruško vyťahuje telefón a hľadá číslo do Houstonu, lebo máme problém. Topánka jej z ničoho nič odmietla poslušnosť a celá jedna podrážka sa odlepila a zostala visieť iba na centimetrovom kúsku gumy prilepenom k špičke. Našťastie sme zobrali aj zopár zbytočných prusíkov a lepiacu pásku, takže po pár minútach McGyverských úprav je topánka zasa bojaschopná a pokračujeme zlaňákom a ďalšími kúskami hrebeňa ďalej. Chvíľkami je to takmer lezecký terén, občas trochu blúdime a hľadáme najľahšiu cestičku a kľučkujeme pomedzi voľné šutre. Bruško do toho Maťovi začne pospevovať “Podaj mi ruku, odíď so mnou z tohto sveta…” a Maťo sa nenechá zahanbiť, podáva ruku a spustí nejaký cintorínový evergreen, takže my, čo to až tak tragicky nevidíme sa aspoň máme na kom zabaviť.

Smerom dole to celkom odsýpa, istiť sa väčšinou netreba, iba na pár exponovanejších miestach sa miesto šťasteny spoliehame aj na istítka a motúz a Bruško je hneď spokojnejšie. Tesne nad Žabím sedlom dávame zlaňák a zaraďujeme sa do šóry. Pred nami sú 3 či 4 dvojky a po chvíľke prichádzajú ďalší adepti. Veď je sobota a pekné počko… Prvé dve dvojky postupujú hrebeňom, tretia partia zlaňuje dole, ale tam sa niekomu z nich sekne hlava a otáčajú to nazad. Nie každý je pripravený na to, čo hrebeň Žabieho koňa ponúka a tak je asi lepšie vrátiť sa a prísť nabudúce, ako tam stresovať a absolvovať to celé s nepríjemnými pocitmi. Tipoval som, že ak nejdu liezť hrebeň, že zo sedla zlania dve dĺžky dole, ale oni lezú nazad k nám, mierne vľavo od línie lán, po ktorých sa Jožo vezie do sedla. Potom idem ja, potom Bruško a hore sa chystajú ešte: Milan, Maťo a Ďuri. Štand v sedle je tutový, na dlhých šlingách o ostré skalné kompaktné zuby, ale Bruško na to pozerá nejak nedôverčivo a nespokojne. Zavelí, že ja neťahám, lebo mám deti a prvý pôjde Jožo. Ten s tým pravdaže problém nemá a ani sa neunúval hore prezúvať do lezečiek… Ja som si tiež nechal vibramy, veď trojka, hrebeň, tam stačia hocijaké baganče, položené a zubaté je to dosť. Bruško bude trpieť v Rockpillarsoch.

Prvá dĺžka je rýchlo za nami, všetko klape, ničím sa nezdržujeme a dobiehame dvojku pred nami. Keď po nás nastupujú Milanovci, Bruško Milana hecne, nech urobí lastovičku, fotí ho a ľudia čakajúci v sedle iba krútia hlavami, že čo za cirkusantov to tam pred nimi šaškuje. Kým Jožo zaštanduje na konci druhej dĺžky, Bruško ešte stihne nahrať psychoanalytický rozhovor s Milanom a Miňom o temných zákutiach jeho rozpolteného ega a odhalí v ňom, že tí dvaja sú vlastne traja. Potom však už musí odliezť za Jožom na vrchol a mňa aj s ďalšou lezeckou “päťkou” necháva svojmu osudu. Cestou hore ešte trochu fotíme a užívame si slniečko, expozíciu aj pohodu tohto príjemného miestečka. Po pár minútach sa všetci stretávame hore, ďalšia partia je ešte ďaleko a tak si ešte môžeme urobiť malý piknik kým sa poberieme spáchať záverečný dvojzlaňák pod Žabiu vežu.

Požerieme čo je poruke, zalejeme to nejakými ionťákmi a Jožo hádže dole jedny motúzy a s ďalšími na pleciach klesá do druhého zlaňáka. Potom nasledujeme my všetci ostatní. Cestou dole ešte Milan alebo Maťo vytratia vysielačku a vzhľadom na police cez ktoré preskákala kým zmizla niekde dole v tráve už ani veľmi nemá cenu ju skúšať hľadať. Na lúčke pod zlaňákmi sa pohodlne rozkufrujeme a triedime veci. Niečo posúvame chalanom, ktorí majú v pláne pokračovať hrebeňom na Volovku, niečo berieme s Bruškom na chatu… Prezujeme, pobalíme a čakáme ako im to pôjde. Lano už nemáme, dve dvojky čo idú ďalej ho využijú nesporne lepšie ako my. Jožo zasa ani neprezúva a s batohom na hrbe ide ťahať zaujímavo vyzerajúcu platňovitú stenu zo sedla nazad na hrebeň. Z hora zlaňujú dve poľky a vreštia po sebe na celú dolinu až nám v ušiach zalieha… Nuž, nie každý si potrpí na komfort, ktorý poskytujú vysielačky. Za nimi sa spúšťajú dole ešte dvaja poliaci a tí pokračujú okolo nás smerom na Volovku. Nejdú však na hrebeň, ale mieria jemne vľavo do choďákového zárezu medzi skalami. Pozerajú na Joža, jeho vibramy, nie zrovna najmenší batoh na pleciach a pristavili sa pri nás s otázkou:
– “Ten pan vzpina v botach trekovych?”
– “Hej…”
– “Ale to droga tak 5+/6…”
– “Ale on je blázon…”
– “MEGA…”, dodal ten druhý poliak a išli choďákom het…

My s bruškom zakývame chalanom a ja idem hľadať ten chodník, ktorý nás má doviesť do sutiny pod kopcom. Darí sa, ale úplne najlepší pocit z toho nemám… Sem tam nás totiž prekvapí celkom zubatý profil trate a nie zrovna user-friendly dopadová plocha pod nami, ktorú by sme navštívili po prípadnej strate rovnováhy. Mám preto dosť obavy, veď Bruško má dve deti… Veď tie moje… Aspoň jeden z nás to musí prežiť… Ale najlepšie bude, keď prežijeme obaja. A tak ju istím (máme poruke nejaké nie moc použiteľné dlhé šlingy) a navigujem ako len dokážem. Ale nesmiem to prehnať, lebo potom sa naserie, sprdne ma, že nech jej do toho stále nekecám a vrhne sa do toho tzv. “po hlavě”.

Skackáme chodníčkom, občas trošku zliezame kamene, čo sú v ceste, dávam bacha pod nohy a hlavne na jazyk. Bruško ide spoľahlivo, rozpadnutá topánka v kritických okamihoch drži. Po nejakej dvadsaťminútovke sme dole v sutine, schádzame nižšie, smerom k chodníku a na mieste kade tečie voda si dávame riadnu pauzu. Konečne jej trasiem labku, dávam pusu a gratulujem k úspešnej túre na Žabáka. Potom sa už len váľame po kameňoch, fotíme, kocháme pohľadmi po okolitej krajine a skrmujeme zvyšky jedla z batoha. Času máme habadej, voláme Fyzikovi, hlási sa už zo spiatočnej cesty z Hincákov a frfle na davy ľudí na chodníku. Je ich tam dnes naozaj hojne. Vrchol Rysov bol riadne zježený. Ľudia čo tam boli z diaľky vyzerali trochu ako malé vzpriamené pichiače na chrbte dákeho ježa. Keď začneme pomýšľať na odchod, Bruško si medzi skalami všimne postavičky, ktoré schádzajú z Volovky a po chvíli zistíme, že to už idú naši dnešní parťáci. Šľapeme pomaly k chate a oni nás postupne dobiehajú. Pod vstupnou slavobránou s modlitebnými vlajočkami a drevenným logom Slobodného kráľovstva Rysy sme už všetci pohromade a nejakých okoloidúcich prosíme o záverečné tímové foto.

Na chate už nezostáva nič iné, iba to celé zajesť, zapiť, osláviť a pomaly sa začať baliť. Zajtra končíme a vraciame sa dole. Jožo mizne niekde v okolí WCka a prináša odtiaľ dve alkofľaše, čo tam mal schované ešte od čias svojej túry okolo Slovenska. Tuším je to Becherovka a nejaká mocná domovina. Nikto neodmietne ochutnávku ani repete. Chytáme veľký stôl vedľa klavíra a začíname záverečnú pitko-žranico-hudobnicu. Ďuri totiž neváhal a podujal sa škrtiť miestnu gitaru. Zbierka známych tvári sa trošku rozširuje, zoznamujeme sa s Mišom a jeho kamoškou, ktorí sa poznajú s Jožom, prisadli k nám a tiež prispeli dobrotami na stôl hojnosti. Po nejakom čase sa medzi nami zahniezdila aj drobná Zuzka, ktorá sa najskôr tvári kúsok zmätene a naivne sa pýta, či sme niekde nevideli jej melón. Nakoniec zakotví pri Maťovi a po nejakej hoďke debatovania vysvitne, že asi hľadala jeho. Pochválila sa, že by chcela ísť na Vysokú… Milan sa začal rehotať, keď som si potichu zamrmlal: “Tak si tam podaj prihlášku a začni sa chystať na prijímačky…”

Pod nohami sa motkajú dvaja Mišovi psíci a hore na stole sa nám pomedzi ruky potuľuje už ani neviem koľký poldecák občas vylepšený hltom z Mišovych zásob skvelého piva Kaltenecker. Keď sa už poriadne zvečerí a hradný pán ohlási večierku, vyberieme sa pred chatu a snažíme sa nerušiť nočný kľud. Naďabíme na početnú partiu poliakov, ktorí nás núkajú nejakým citrónovo voňajúcim alkoholom a ja im za to šúľam cigy. Keď uvidia Ďuriho s gitarou, nočný kľud to má zrátané… Ale odchádzame skoro všetci ešte ďalej od chaty a tak sa na nej hádam ešte bude dať aj zaspať… Potom gitara stíchne a počuť už iba rozhovory, ktoré sa potichu ozývajú zo všetkých možných smerov. Je tu skrátka živo. Hviezdy hviezdia, Mesiac sa ich snaží svojim svetlom schovať, ale nikomu to nevadí a mnohí to už ani nemajú silu vnímať. Na nejaký tretí či štvrtý pokus sa nám podarilo rozlúčiť so všetkými novými známymi a odšuchtať sa do postelí. Pred polnocou to však určite nebolo.

Deň číslo 7. (nedeľa, 10. august 2014)

Ráno sme sa pozviechali. Podarilo sa aj naraňajkovať a keď sme sa začali baliť, náhle sa obajvil aj Zuzkin včera nenájditeľný melón… Po nejakých 20 kolečkách po jedálni a výšlapoch hore do izby a nazad bolo zbalené a pripravené na odchod. Vypotácame sa pred chatu a tam stoja 2 krosne s prázdnymi sudmi piva a čakajú na chrbty nejakých dobrovoľníkov. Neviem, či to bolo spôsobené tým včerajším alkoholom, ale jednu z nich som si začal najskôr so záujmom obzerať a po chvíli aj chystať na znášku. Keďže som skúsený nosič, na vrch nad ten prázdny sud som si šlingami a popruhmi pripevnil môj neľahký batoh a skúsil som to celé zdvihnúť… Celkom to šlo. Jožo podobne naložil s tou druhou krosňou a keď nám to chalani pomohli vyteperiť na plecia, mohli sme vyraziť.

Prvé kroky vyzerali v pohode, hoci náklad na chrbte vykazoval značné známky lability. Nad reťazami sme odbočili na nosičskú skratku. Už som si ju konečne chcel skúsiť a toto sa zdala byť fajn príležitosť. Odbočím teda a kráčam ďalej. Za potokom prídem k úseku, kde treba prejsť pár krokov po šikmej platni a keďže mám bobky, že sa šmyknem, vyberám si čo najlepšie stupy a tie sú samozrejme od seba ďalej ako tie menšie. Dlhé kroky si však vyberajú svoju daň. V jednom mieste to neustojím a švác. Už ležím aj s krosňou na platni. Ešte šťastie, že tam bola reťaz. Tú teraz pevne zvieram v rukách v polohe mŕtveho chrobáka a čakám, kým ma chalani prídu zachrániť a postaviť na nohy. Maťo ma dobieha, pomáha a potom to už ide. Hneď ako dorazím skratkou na chodník, krosňu kladiem na zem a ide sa prebaľovat. Keďže som ešte skúsenejší nosič ako som bol ráno, na spodok dávam môj ťažký batoh a na vrch priečne ten prázdny sud od piva. Priviažeme, naložíme a jeden by neveril o koľko ľahšie sa s tým kráča. Nájdem si svoje tempo a šlapem. Cestou stretnem Stana s Marekom, dvoch kamošov z Nitry, ktorí sa boli prejsť na Rysoch. Chvíľku kecneme a upaľujem ďalej.

Na Popradskom na terase sa všetci počkáme, dáme pivo, niečo pojeme, niečo prebalíme, rozlúčime sa s Jožom a Ďurim, ktorí tu zostávajú na Jamesáckom týždni. Zaželáme im dobré počko (neúspešne) a frčíme na Štrbské, kde nás má čakať Milanov kamoš s veľkým autom a odviezť k našim približovátkam, ktoré parkujú u neho v Batizovciach. Naloďujeme sa do Milanovho vozidla a pokračujeme TAKMER bez problémov a zastávok až domov. Vôbec nikoho nič nenaserie a keď otvoríme dvere týždeň nevideného domova, s hrôzou zisťujeme, že sme prišli príliš skoro a nikto nás ešte nečakal. Proste pohoda s obrovskou rezervou 🙂

This entry was posted in Články. Bookmark the permalink.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *