KaľamárKap 2012 a ja

Starej blxy lenivej trochu pomiešané, subjektívne, ale o to úprimnejšie zážitky z jedného nádherného jesenného dňa.


Je ráno, budík nesklamal napriek tomu, že je sobota. Časy, keď som pravidelne zaspával na sobotné výjazdy kvôli tomu, že ja blb som mal budík nastavený iba na robotný deň, sú už teda chvalabohu za nami… Netradične skoro vybieham pod barák a tak ma prekvapení parťáci nemusia čakať a nakladáme bágel a padáme… Cesta v pohode, trochu hmla. Po čase Detva, po chvíli Stavanisko a tam zrazu po hmle ani pamiatka a okolo nádherné slnečné babie leto…

Vyliezame z auta a sledujeme, že Jožo je už na mieste a organizuje registráciu. Okolo sa moce zo 10-15 lezcov a stále pribúdajú ďalší. Registrujeme sa, dostávam fixkou na ruku číslo 5, nejaké lístky na guláš a pivo a spokojne idem nachystať inštrumenty na úvodnú neobľúbenú disciplínu – beh. O to menej obľúbenú, že do kopca… Batoh pocestuje hore autom, potrebujem z neho asi iba sedák, 4 expresy, beriem aj vestu a polliterku domoviny, aby mi nebolo zima. (Veď aj motorkári sú riadne naobliekaní, aby im pri tej rýchlosti neprechladli kríže…) S Maťom dopíjame úvodnú plechovku piva a začíname sa rozohrievať… Milan nechce, berie ten beh akosi príliš vážne, ale Majka nás nenechá v štichu a po úvodných dvoch okúňoch sa prestane okúňať a tiež ochutná z domoviny. Stretávam ešte pár známych a so striedavým úspechom ich ponúkam tatkovou slivovicou. Okúňov bolo veľa, ale aspoň Bystričania nesklamali… Krv prúdi svižnejšie, nohy sú pripravené podať ten najšportovejší výkon…

Jožo usilovne registruje a keď celú tú mohutnú bandu zapíše do papierov, začne úvodnú reč. V skratke asi toľko, že: “Utekajte si zaliezť, o štvrtej končíme, budú aj body a kto to nestihne do štvrtej, tak dokonca aj trestné…”. Potom nejaké pripraviť sa, pozor, štart a zrazu sú všetci preč… Pozerám na Majku, spamätávam sa z toho, že aj Maťa som videl utekať a pomaly sa vyberieme za nimi… Nazdravie! Cestou sa k nám pridá nejaký chalanisko, kecáme o Tatrách, občas si pripijeme, občas predbehneme nejaké nesúťažné skupinky s batohmi a cesta do cieľa nám rýchlo ubieha… Asi tak pol hodina a sme hore…

Keď dorazím do cieľa, usporiadatelia už rozoberajú cieľovú rovinku a všetko odnášajú niekam preč… Doteraz som na webe nenašiel žiadnu svoju fotku z behu, takže fotografi už boli asi všetci pod skalami… Milana nachádzam pri aute a vyzerá byť spotený… Myslel som, že kým prídem, stihne uschnúť. Asi som prepálil tempo, keď nestihol.

Berieme bágle s vercajchom a vyrážame na horné skaly. Ciest v zozname je habadej, pytlov mám po stenách tiež nemálo a tak sa pomaly púšťame do toho… Niečo na rozlez by to chcelo… Milan našiel nejakú 5+ a hneď vedľa ešte jednu, tak ideme na ne. Na úvod celkom fajn, poberieme body, zmotáme povraz a utekáme ďalej… Potom sa prebehneme Veveričou cestou a tu zisťujeme, že motať sa s mojou 50m polovičkou asi nebude ten najšťastnejší nápad a tak Milan vyberá svojho singla Beal. Hneď vedľa Veveričky sa škľabí Oddelená skutočnosť a v nej môj pytel… Na prvý pokus pred rokmi to pustilo TR až hore, potom neúspešné RP tiež pred rokmi… Nie, sem sa teraz rozbiť nejdem… O kúsok vľavo je ďalší pytel – Peťov pokus… To si dám. Kedysi to tiež hneď pustilo TR a už vtedy som si nadával, že som to neskúsil OSnúť… Naviažem, postúpam, pochytám, pocvakám a pytel je preč. Úlohy zapisovať sa zhostila Majka, tak my iba komfortne diktujeme a pripomíname, že nemá zabudnúť na bezMg bonusy. Potom nasledujú ďalšie 5ťky, 6tky, občas aj nejaká pekná 6+. Milan ukazuje na cestu Obrovská strecha a vraví, že to len tak zle vyzerá… Uverím mu… Prvé istenie je v pohode, potom ma to začne zakláňať, ale chytov je tam hojne, tak ten prvý dnešný OS ani dlho netrval, ani nestál veľa síl.

Ideme zasa do niečoho ľahšieho, ale kedže sa mi lezie skvele, začínam mať slinu aj na dáku (z môjho pohľadu) mordu. V zápätí naďabíme na 2 pekné cesty, ktoré by sa už patrilo vyliezť… Pre mňa Upečený pes, pre Milana Forever spoony… Idem prvý. Prvé zoznámenie s touto cestou bolo TR, ale hneď až hore bez sadnutia… Som si fandil, že to pôjde aj potiahnuť, ale o rok neskôr ma pes dvakrát nepustil. Aj dnes je asi riadne rozzúrený a hryzie nemilosrdne od prvého kroku. Mám čo robiť aby som sa v tom udržal a cvaknutie prvého istenia ma dosť potrápilo. Trochu som si vydýchol, ale tým to zďaleka nekončí. V strednej pasáži na mňa čakajú celkom technické kroky s chytmi, ktoré ledva podržím. V duchu si hovorím, že musím a že nepustím a tak som to teda vymusel a nepustil… Hore je to už s chytmi a stupmi lepšie, tak rýchlo k zlaňáku kým nevydochnem na bandasky… Pustilo! Pytel číslo dva je dole. Aj denníček sa poteší 8- RP. A ja samozrejme tiež. A Milan ideš! Nalieza do Spoonyho, celkom rýchlo je v polovici a potom začína boj. Našťastie nie moc dlhý a o to úspešnejší. Zlaňák, cesta na zem, body šup šup do papiera… Trasiem mu rukou, gratulujem a dohadujeme sa, že chvíľu pauzneme a dáme obed. Fotograf, čo sedí vedľa nás pod stenou má hlavu v smútku, lebo ho zradila flash karta a vyse 200 fotiek išlo do psej matere. Otváram pivo a ponúkam ho bolestným… Neodmietne, ale trpký úsmev mu z tváre len tak rýchlo asi nezmizne.

My mizneme o to rýchlejšie za rohom a ďalšia zastávka sa volá Anarchia. Milan po nej síce netúži, ale ja o to viac. Kedysi pustila na OS, potom som to roky neliezol, uvidíme aká bude na druhý raz. Obúvam papuče, naväzujem sa a stúpam hore… Po metri zisťujem, že niečo je zle. Nestojím. Čo je kurva toto? Trochu sa pohnem s cieľom opraviť nohy na stupoch a v zápätí už stojím pevne. Pri Milanovi na zemi… Tak znova… A mysli, chlapče, samo sa to nevylezie, rozpamätaj sa, veď si to kedysi dal krásne po nohách… A tak znova nastupujem, hľadám a nachádzam. Kroky pre fajnšmekrov tejto obtiažnosti, istení tak akurát, chytov tiež dosť, len treba pohľadať. Zlaňák a dobrý pocit. Znova zápis do papiera a pokračujeme ďalej vľavo. A dáme už konečne aj niečo po vlastných isteniach. Viac z úcty k tradícii ako zo záujmu sa púšťame hore Pravoúhlym zárezom. Začínam ja a modlím sa, aby sada čokov a 3 malé friendy stačili na odistenie nie zrovna tenkej škáry… Prvý friend sadol ako riť na šerbel, potom pár metrov odleziem a dávam čoka, ktorý sa tiež tvári tutovo. Skúšať ho nejdem, za OS je viac bodov ako za AF… A okrem toho sa bojím… Teda hlavne to. Po ďalších metríkoch nachádzam hlboko v komíne malú vodorovnú škáru, do ktorej môj friendík dvojka skvele sadne. Predĺžim expres, cvaknem a frčím do zlaňáka. Potom ide Milan, zakladá zhruba tam kde ja, a pridáva pomedzi to ešte jedného čoka. Celkom slušne zasratí od machu sa posúvame ďalej. Čaká nás nejaká 6+, tuším Mikešova morálovka. Parádna cesta. Milan ju už má v suchu a ja si chrochtám blahom pri cvakaní na PP. Čas silno pokročil… Poškuľujem po Na sekeru nedávajú… Vyzerá to zaujímavo, ale dnes nie… Radšej sa vráťme pod Panari, aspoň pokus tam dnes dať musím… Zatiaľ to nemám dolezené ani top rope a celkom ma to serie.

Hop do tenisiek a … Kurva, kde mám tenisky? Pozerám všade naokolo, ale nikde nie sú… Lovím v pamäti… Ahá… Zostali pod Anarchiou. Tak Milan s Majkou utekajú kratšou cestou pod Panari a ja sa vraciam tou dlhšou po tenisky. Sú tam. Obúvam, kráčam a sledujem lezcov. Je tam riadne rušno, ale vôbec žiadna tlačenica. Voľných ciest kopa, v tých obsadených sa bojuje, zdola sa povzbudzuje a radí, atmoška ako má byť.

Pod Panari je viac adeptov a do fajrontu sotva polhodina. Milan tam však bol našťastie dosť skoro a obsadil cestu pre nás. Môžem vraj ísť prvý… Tak idem… Prezúvam, čistím podrážku, kontrolujem expresy, viažem sa a stúpam. Trochu príliš hektické to je, chce to skľudniť… Po cvaknutí prvého nitu sa konečne upokojím a idem do miesta, cez ktoré som to minule neprebil… Cvakám druhé istenie na hrane previsu, zakladám pätu a dvíham sa a v úplnej pohode sa ocitám nad previsom. Fíííha, tak toto už áno… Dnes to tuším dám. Len nespraviť chybu, hore by to už malo ísť v pohode, ak sa dobre pamätám… Chvíľka oddychu v položenom teréne, cvak a ide do tuhého… Ešte dva previsy… Asi si to až tak dobre nepamätám, lebo hore to veľmi ľahko nejde… Začínam mierne natekať a je mi jasné čo to znamená… Daj do toho všetko, inak sa sem už dnes nedostaneš. A času tiež nezostáva veľa… Cvakám, stúpam vyššie. Pochytám nejaké nič moc lišty v previšteku nad sebou a skúsim tam hore nadrbať nohu. Drží. Rýchlo hore! Miesta tam síce moc nie je, ale dáko sa tam musím napchať a vyklepať. Napchávam sa, skúšam vyklepávat, potom siahnem hore a hrana posledného previsu je tak blízko a taká ostrá a veľká, že to už musím dať. Zavesím do nej obe ruky, prdnem hore ľavačku, prevalím riť cez hranu a je vymalované. Hotovo. Tretí pytel zvesený.

Expresy nechať a rýchlo dole. Ešte je na rade Milan, tešiť sa budeme potom… Stiahnuť odtiaľ lano bol poriadny boj, takmer väčší ako to lezenie. Pobehujem po chodníku ďaleko doprava aby som obmedzil trenie na hrane a lano horko ťažko povoľuje a posúva sa k nám. Milan sa rýchlo naviaže a nastupuje. Prvé metre ok, prvý expres je cvaknutý, Milan naberá výšku, cvaká druhý a plápolá na rukách pod previsom. Hučím naňho, nech založí hore pätu, ale nič… Sadá a znova do toho už ísť nechce… No, škoda. Expresy čakajú hore, ale máme šťastie. Vašo sa do toho chystá tiež, tak nám ich dá dole… Ale musíme ho vyhnať až po zlaňák. Majka píše posledné body a s Milanom idú zaniesť papiere do base campu. Zostávam istiť Václava a teším sa na to, čo predvedie.

Nastupuje s prehľadom, cvaká prvé, druhé, cez pätu sa sunie nad previs a po pár momentoch už oddychuje pri treťom istení v položenom nohande. Chvíľu klábosíme, ubezpečuje sa, že tie chyty, ktoré si pamätá tam stále sú a potom valí ďalej. Zas cvaká, hľadá čo najlepší chyt, potom niečo na nohu, ale tá mu dva krát uletí dole a vyzerá to s ním silno dramaticky. Nakoniec chválabohu zakladá nohu a je pod posledným krokom. Viaceri naňho hučíme, že musí, ale to on dobre vie. Zatne do toho ruky a ide a je tam! Hotovo, super! Teraz ešte vycvakať tie expresy a dostať sa na zem. Je to trochu trápenie, hlavne po takej ceste nahor, ale tesne po štvrtej je všetko na zemi, body na papieri a ja utekám s báglom na chrbte a s Vašovym lajstrom do base campu. Vašo balí a o chvíľu sa tam ukáže tiež aj s fľašou borovice a zapíjame spolu Panari.

Potom ideme natlačiť do hláv. Guľáš je skvelý. Viac slov netreba, skrátka skvelý. Potom pivo, balzam na vyschnuté vnútro, dokončuje dielo bohov v podobe papuľného orgazmu. Chvíľu si vychutnávam ten pocit, ale onedlho príde absťák a ja idem s eurom v ruke na dupľu. A to som teda vymákol, dostávam poslednú porciu, kotol s guľášom je po mojej návšteve prázdny. Môj kotlík je naopak o pár minút plný. Ale ešte jeden Dobrovar sa našťastie zmestil. Veď čo by to bolo za guľáš bez piva?

Potom ide vyhlásenie výsledkov, tombola a keď sa trošku zotmie, nasleduje komentovaná dia show Stana Glejduru, Igora Kollera a Michala Sabovčíka. Stano by sa asi uživil aj ako zabávač, ale jeho komentáre (nielen fotiek, ale hlavne lezeckého diania na Kalamárke a aj všeobecne) mali čosi do seba a nútili zamyslieť sa, prehodnotiť a v mohých prípadoch som v duchu musel súhlasiť. Ak som sa práve neprekotil na karimatku v záchvate smiechu… Igor trochu zvoľnil nápor na naše bránice, ale nuda to teda rozhodne nebola. A posledný mohykán Michal doniesol čerstvé infošky z ďalekého Pakistanu a porozprával o tom, čo s Dodom Kopoldom vybáchali na Great Trangu.

Celá perepúť sa pomaly presunula od plátna preč. Niektorí to už zabalili a išli domov, niektorí sa tu chystali nocovať a tak pendlovali medzi výčapom, ohňom a miestami, kde nehrozí, že by niekoho očúrali… (teda, okrem jedného*). Chalani čo to vedia s gitarou sa chopili nástroja a strhla sa hudobná prestrelka na tému spievaj koľko vládzeš. Trvala dosť dlho, ale keďže hodiny nepoznám, odhadnem to tak na 6 pív… Potom ma moje telíčko nenápadne požiadalo, aby som ho uložil do spacáku, lebo inak sa mi ráno pomstí. Najskôr som chcel povedať niečo v duchu hesla: “s teroristami a vydieračmi nevyjednávam”, ale potom som náhle kapituloval. Spacák, karimatka, tropiko zo stanu a pá ráno!

Otvorím oko, potom druhé, potom zívnem a zisťujem, že som prežil. V búdke to trochu bzučí, žalúdok je nejaký nerozhodný a tak sa o raňajky radšej nepokúšam. Dávam minerálku, balím veci a zháňam niekoho čo by ma odviezol do ZV. 10:38 mi odtiaľ ide vlak. Šťastena mi od včera ešte zostala naklonená a tak po chvíli zisťujem, že sa onedlho chystá dole Jožov (a teraz už aj môj) kamoš Tomáš a má v aute dosť miesta aj pre Pištu. Tak sa teda všetci traja nalodíme a hoci žalúdok je ešte stále nerozhodný, darí sa mi ho presvedčiť, aby neblbol a nechal svoj obsah tam kde je. Po chvíľke už držím v ruke lístok na vlak a kývam Zvolenu na rozlúčku a teším sa na repete. Akcia čo som práve zažil nemala chybu. Všetkým, čo to pomohli spáchať, patrí moje mohutné “Ďakujem!” a ak mi to zdravie a manželka dovolí, tak dovi o rok na ďalšom pokračovaní.

blxa

_____________________
* podrobnejšie info podá “Ten, koho v noci očúrali”

Photos by Vladimir Schneider (celá fotogaléria V.Schneidera)
preteky

trofeje

pohoda

p.s. Názov súťaže nechávam taký aký bol, ale názov oblasti opravujem na:”Kalamárka” lebo totok: http://www.kalamarka.sk/aktualne/nazov-kalamarka/

This entry was posted in Články. Bookmark the permalink.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *