Keď neprší, aspoň kvapká. Keď nekvapká, aspoň sa lezie.

Keď som ráno otvoril balkón a po chvíľke aj oči, vyzeralo to ešte dobre. Zamračené.

Keď som čakal vonku na Peťa, začalo zhora trúsiť kvapky a cestou pod skalu už bolo treba zapnúť stierače.

Ale keď sme postavili zmoknutý Mammuťácky stan, všetko sa začalo na dobré obracať. Dovtedy trochu rozpačité tváre sa začali viac usmievať a z batohov vyliezali prvé sedáky a lezečky… Prichádza Edgar, prichádza Feri s barlami a vytknutým členkom, je tu aj Maťo, Riči a Zana, takže adeptov na bedňu habadej.

Vraj nemôže byť každý deň nedeľa. Ale 14. 10. 2012 bola. A nielen taká tá kalendárová… Prebehla registrácia a ešte som ani poriadne nenakukol do jedálneho lístka s cestami a ich bodovým hodnotením a Riči už cvakal zlaňák Jamajky. Tak teda Jozef, poďme na to!

Taktiku mám jasnú: 1-2 ľahšie cesty na rozlez, potom zavaliť tie ťažké na ktoré si trúfam a doraziť sa v ostatných ľahších… Tie snáď pustia aj keď už budem trochu načatý…

Ľudia už pendluju medzi zemou a zlaňákmi v plnom prúde, Fero lezie chvíľami aj naboso a jeho členok by mu asi celkom vynadal, keby vedel hovoriť. Ondro sa prekonáva a dáva cesty, ktoré ho doteraz vždy zanovito odmietali… Atmoška ako má byť, všade naokolo sa bojuje…

A tak začneme, voľný je bufet, ideme doňho, potom jamajka, ťažký kúsok, lážo plážo… Nechávam tam Jožovi expresy, ale kým sa do toho rozbehne, už sa nám tam niekto vopchal a tak pokračujeme saharou a neskôr trochu čakáme, kým sa to lážo uvoľní… Po chvíli odtiaľ Jožo zlaňuje a cvaká mi 2 presy do bodu zlomu…

Pre mňa je to silno motivačný názov cesty… Ak to dám, je šanca splniť plán a zlepšiť svoj osobák spred pár rokov. Ak nie, tak smola. Naviazaný sa pod tým štelujem a zhlboka dýcham a už by som aj vyštartoval, keď  prichádza Peťo s dákym chalanom a lepia mi suchým zipsom na hlavu malú kameru. Vraj chce chalan dáke zábery z pohľadu lezca… No, možno to bude mať aj s pádom, prebehne mi hlavou… Idem do toho, prvý cvak v pohode z nohandu, potom nohy naširoko, výklon, dierka, zaťať zuby, posunúť ťažisko a hop, prvé madlo za kľúčovým flekom je moje. Ďalší cvak a dlhý prešah hore a už by to malo pustiť (nefandi si, minule si zletel presne odtiaľto!)… O meter vyššie cvakám dosť nervózne tretie istenie ale potom je už dobre a zlaňák je môj. Pol “roboty” v suchu…

Jozefovi sa to zdalo v pohode, tak to chce skúsiť tiež. Nechávam mu tam tie 2 presky a kibicujem čo a ako sa tam dá podržať a postaviť. Nalieza, bojuje, ale dierka ho ďalej nepúšťa, hoci ošahanie po odsadnutí vyzeralo, že by to na ďalší pokus mohol dať. Ide znova, ale je to ešte horšie, z dierky ďalej to skrátka nevymyslel a môj manuál mu nesadol. Ešte 2 pokusy, rozhasené prsty a kapitulácia… Dávame obaja pauzu. Jozef dlhšiu, mňa začnú mrle žrať skôr, tak idem vyčistiť krasy a zobrať “povinné” body. Po pár minútach prebehne veľkým krasom aj Jožo a potom nasleduje trochu ťažší malý kras.

Jožo lezie, cvaká, zas lezie, zas cvaká, potom chvíľu nelezie a … sadá… To čo je??? V šesťpluske ??? Neverím vlastným očiam a Jožo je tiež prekvapený… Ďalší pokus však dopadol rovnako a zjavne to chce dlhšiu pauzu na tie bodozlomove bandasky… A tak dávame do tlamy nejakú simuláciu obeda a po chvíli pokračujeme. Už ani neviem či to dal nakoniec RP alebo iba AF, ale spokojnosť z jeho tváre definitívne zmizla. Hmm, mal tomu bodu zlomu dať po prvom sadnutí pokoj… Teraz sme už múdri obaja, ale na rozhasené ruky to zjavne nepomáha…

Ideme pod ťažné zariadenie, pre mňa dnes to najťažšie do čoho sa chystám… Našťastie už bez kamery, ale s o to väčšou hrčou v krku… Od jari som to neliezol… Naviažeme, obujeme, ideme, cvakneme dôležitý nultý expres z vedľajšej cesty vpravo, ktorý zabezpečí aby mi lano nezavadzalo keď poleziem vyššie, ale držalo sa pri stene. Cvakám prvé, hľadám odkiaľ sa odraziť do “krumple” nado mnou, dráma sa začína. Hop a som tam, nohy plápolajú v lufte a pokúšam sa ich o niečo oprieť… Darí sa, ale ruky sú zle. V tejto polohe dlho nevydržím… Opravujem úchop krumple a idem do toho… Ľavá noha, špárka, kríž, vyvesiť, noha na krumpel, vymeniť nohy, viac vyvesiť, cvaknúť a už to nepustiť až po zlaňák… Všetko klape tak ako to mám napísané v hlave až na posledný chyt… Nepohľadal som nič poriadne ale ulakomil som sa na veľký vodorovný kus šutra tesne nad zlaňákom. Uff, moc to nedrží, asi drbnem… Nieee, nesmiem! Trochu vyšponujem nohu a je to lepšie, na šutri mením ruky, nachádzam stup pod sebou a cvak!!! Je to tam! Na prvý pokus, ale s riadnymi bandaskami… V hlave je veselo, xicht sa usmieva, vyšlo to úplne skvele, aj keď ten začiatok cesty ideálny nebol. Jožo mi trasie rukou, ale vraví, že do toho nejde. Nedivím sa.

Sadnem pod skalu, zapíšem cesty do papiera a začnem rátať body… 1,2,3,5, …545 čooooo? 🙂 Fajróónt! Neverím vlastným očiam lebo plán (dostať sa cez 500 b.) je s prehľadom splnený a do konca ešte fúra času. Jožo zavelí, že ideme dozadu do Ypsilonov. Najskôr ten ľahší, stredný, potom krajší a ťažší pravý… Prvý púšťa v pohode, druhý ma v strede stopne a na chvíľu musím sadnúť do tretieho istenia… Nejak tam chýbajú stupy… spodná polica je vylámaná a tak si ten krok musím zopáknuť… Stačí AF, dole už nejdem… Prudko technické to bolo na to, že koľko je za to bodov, ale nech… Zajtra to už nepolezieme pre body, ale pre radosť z pohybu :).  Jožo dopadol rovnako ako ja, stredný potiahol, v pravom raz sadol. Ideme dopredu a zostáva nám tak asi 15 minút do konca. Pod guinnessom sa Jožo naviaže a popri lezení trochu sledujeme finišujúceho Riša… Za tých pár posledných minút vybehol dve osmy a keď naliezam do guinnessa, už lezie tretiu… Ja to mám predcvakané, on nie. Došli mu expresy, tak mu podávam tie moje, ktoré zbytočne vlečiem hore. Zahlási “díky” a zdrhá mi hore… Horko ťažko ho pod zlaňákom dobehnem… Posledných 5m sa totiž dostavili aj moji nerozluční priatelia z dlhších akcií – kŕče. Zatnem zuby a lano do toho posledného zlaňáka už nejako dostanem. Je vymaľované, 15 hodina odbila, zapíšeme čo sa zadarilo a ideme oddychovať.

Dorazí môj fan klub – bruško s drobcami, donesú mi obed. Nahádžem to do seba a utekám pod skalu striedavo sledovať všetkými smermi sa rozliezajúce potomstvo a začínajúcu súťaž v lezení na rýchlosť. Potomstvo je napodiv celkom zvládnuteľné a napriek chýbajúcemu pudu sebazáchovy sa ich prítomnosť obíde bez zranení. Najviac sa im páči hojdanie na slack-line a ošahávanie psíkov. Na rýchlosť nám Peťo nachystal trochu recesistickú haluz – Diagonálu s nacvakanými isteniami, ktoré treba cestou hore vycvakať. Prví adepti sa príliš nenáhlia, ale neskôr sa už dosiahnuté časy skracujú až k magickej jednej minúte. Dilemu či sa to dá spraviť pod minútu za nás vyriešil viťaz, časom 56 sekúnd. Pár pokusov prekonať ho tu ešte bolo, ale akosi nevydalo… možno nabudúce…

Ďalší program je potlesk pre víťazov, organizátorov, zúčastnených a aj tých čo neprišli, lebo aspoň nezavadzali… Opekačka na záver a útek domov. Celý byt smrdí dymom, ale krpcom sa páčilo… Mišo dookola opakuje, že: “Pekať!” a Papo si pochvaľuje večeru z ražňa ešte aj na druhý deň.

C. U. o rok, priatelia!

 

This entry was posted in Články. Bookmark the permalink.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *